Meeting blogger

Marina Says je jedna z mojich favoritov v mojom rebríčku blogeriek, točí videá, vie naučiť a vysvetliť veci. Som rada, že môže byť mojou kamarátkou. Cestovanie po svete ju veľmi baví, jej zážitky je radosť počúvať a vďaka jej dobrodružnej životnej ceste sa veľa učíme o svete. Vedeli by ste o lacných produktoch Thajska ? Baby powder bol jeden z obľúbených produktov , ktorý Marina v Thajsku kupovala na pleť za úžasné ceny. Z Thajska zavítala na Bali,ostrov v Indonézií, z kade mi tesne pred odchodom oznámila, že kupuje letenky na Slovensko. Je príjemný pocit byť cez sviatky s niekým , koho máte veľmi radi . Ráno som Mari vytiahla z postele skôr,ako je zvyknutá vstávať, no napriek tomu mala úsmev na jej červených perách, keď som ju zbadala v Centráli. Inštrukcie boli jednoduché : Nájsť veľké žlté a zastaviť. Nemala som okuliare , tak napís Billa bol umenie prečítať. Viacmenej sme nezastavovali a prechádzali sa po centre plnom obchodov , z poschododia na poschodie a hľadanie miesta pre kávičku nám trošku trvalo. No nakoľko som pred sebou zazrela Bubbleology predajňu, oči mi úplne zažiarili a ako malé dieťa som vykríkla : ,,Mariii! Tu musíme ísť, musíme! " Marina najprv nechápala, o čom jej hovorím a keď si všimla farebný pult na ktorý som ukazovala , podvihli sa jej kútiky úst, zasmiala sa a divila sa, ako je vôbec možné, že sme si to skôr nevšimli. Keď sme odchádzali, začínalo pršať a usúdili sme, že budem potrebovať vodeodolnú linku a špirálu. Marina si potom išla kúpiť dáždnik, lebo na to nemyslela keď si kupovala novú čiernu kabelku , do ktorej sa na prvý pohľad zamilovala. Na ostatných fotografiách sme spolu v iné dni , čo opíšem možno neskôr . Náš najdlhší a najkrajší bol práve v lete v Bratislave , keď sme boli aj spolu s Lau . 

 

Celé dva týždne sme spolu s Lau žiarili nadšením a počítali dni , ba aj hodiny . Priblížil sa náš veľký deň .
Nervozitou som nemohla oka zažmúriť a zároveň som dorábala Laurin náramok. Išla som spať o polnoci , únava mi nedovolila byť dlhšie hore. Po nejakom spánku som vyskočila okamžite čulo z postele za predpoklady , že zmeškám autobus . Na moj prekvapenie boli tri hodiny ráno , no nadšením som nevedela spať . Pokračovala som vo vyrábaní náramku pre Lauru . keď bolo 7 hodín ráno , vybehla som do mesta na čerstvý vzduch , lebo moja nervozita stúpala . Cestou som sa zastavila v nákupnom dome , kde som si kúpila Rajec minerálku - materina dúška a dievčatám bonbóny s názvom  : karamelový sen . Konečne som mala darčekové taštičky doplnené dobrým detailom , lebo som vedela , že Marína má veľmi rada sladké dobroty . Prišla som domov neskôr , no aj tak sme išli s babkou do mesta o pol hodinu skôr , aby si stihla kúpiť klobúk , keďže bolo slnečno a teplo . Medzičasom mi Laura hlásila asi každú druhú stanicu a pomaly sa blížila na vinohrady pri Bratislave . Nastúpila som do autobusu , kde som chytila dobrý signál wifi a kontaktovala som Marínu cez facebook , keďže volania mala iba v českej republike .  Trošku tam Lauru počkala a potm išli čakať mňa na autobusovú zastávku . Prišla som teda o pol hodinu neskôr ako Laura , čiže o 13.30 tuším . Naposledy, čo som volala s Laurou , tak som jej skríkla : ,, máš už Marínu ? " - asi som si nekontrolovala hlasivky , lebo na mňa pozeral celý autobus . Spätná reakcia bola rovnakým skríknutím : ,, áno mám " a v tom som počula Marínin smiech . Až vtedy som si uvedomila , že sa mi to skutočne nesníva . Autobus ešte ani nestál na zastávke , no ja som bola odhodlaná už aj vyskočiť von . Nadšením som vyskočila a skríkla od radosti . Nemala som okuliare , takže som nič nevidela , ale ani Lau ani Mari tam neboli . Išla som s babkou kúsok a v tom mi babka hovorí : ,, ty počúvaj , to sú oni , nie ?  " Nevidela som nič , iba som zaregistrovala , že z diaľky mi máva nejaká modrá sukňa , tak som sa bez váhania rozbehla a vyskočila na babu , ktorá mala na sebe biely , čipkový top a modrobielu sukňu . Nemohla som tomu uveriť ,  bolo to úžasné . Marína ma prekvapila krásnym úsmevom a v zápätí  so sa obrátila na Lauru , ktorú som  tiež nadšene vyobjímala . Laura bola asi prekvapená alebo unavená , keďže bola zo začiatku ticho , ale tým myslím skutočne iba zo začiatku . Pokračovali sme pešo do Eurovei , kde sme si sadli na trávnik a rozprávali sa .  Dali sme si darčekové tašky a pokračovali sme v našej konverzácii . Najlepšie bolo , keď sme Marínu učili škúliť . Neskôr sme sa bavili na výslovnosti slov : facebook, instagram a youtube , pretože Marína to hovorila v angličtine .  Potom sme sa zdvihli a išli si dať zmrzlinu . V Eurovei stojí jeden kopček zmrzliny až 80 centov . Wow . Dosť drahé to tam je . Išli sme do nákupného centra a Laure už aj zmrzlina padla na zem . Našťastie sme maali ln po jednom kopčeku . Hoci Marínu bolo nepredstaviteľné presvedčiť , my sme to hravo zvládli a dala si s nami aj ona . Väčšinou sa Mari s nami motala okolo bufetov a neustále sa nás pýtala , či sme hladné , naša odpoveď bola vždy : ,,nie" . Vzala nás teda na bubbleology , kde sme si spravili ďalšie fotky na instagram . Keď sme išli na elektrických schodoch , Laura už na každého pozerajúceho sa na nás kričala , aby n nás nekukal . Bežne tam Marínu spoznali . Mari chytala z nás záchvaty smiechu na celé nákupné centrum. Potom sme išli s Laurou na wc sa upraviť , tak nás Mari čakala vonku , lebo potrebovala pozrieť spoje na internete . No s Laurou sme omylom vliezli na chlapské wc , čo bol trošku trapas , ale smiali sme sa tak , že smeplakai a nevedeli sme ani Maríne od smiechu povedať , čo sa dialo . No bavila sa s nami .
Neuvedomovali sme si , že je hladná , tak sme ju nechali hladnú až do 6 večer . Medzitým sme odbehli ku Maríne domov , kde nám dala malé prekvapenie . Bol to náhrdelník v tvare srdca s nápisom Marina Says , ktorý vyrobila každej . V momente sme sa na ňu opäť vrhli a objímali ju . Keď sme išli naspäť do Eurovei , začala si spievať call me maybe , a  všetci zo zastávky na nás pozerali  , ale Marína sa tanečným pohybom rozbehla cez cestu a užívala si to . Bolo nám to jedno , rozbehli sme sa aj my a užívali si ten čas s ňou .  Z Eurovei sme išli na hrad cez michalskú bránu , kde sme stretli aj Maríninho brata - Miška . Sama bola prekvapená , že čo tam robí , no predstavila nás  . Pochválil sa nám , že pomáhal robiť dierky na retiazky , vychádzajúce zo srdiečok :) .
Keď sme sa konečne dostali na hrad , moju babku a Laurinu mamu sme nechali sa rozprávať na lavičke , a my sme vyšli ešte o jedno poschodie vyššie , až na hradby , kde sme sa cítili ako vypustené z reťaze a začali sme byť maximálne bláznivé . Laura nám aj natočila video , v ktorom sme sa smiali , akoby sme práve vyšli z krčmy . Na skalách sme si robili spoločné fotky , bolo nám úžasne . Samozrejme , že sme spravili Maríne fotky na jej blog : www.marinasays.com , ale aj ona spravila nám umelecké fotky . Nadišiel ten čas , keď ostávala hodina na to aby sme prišli s babkou  na na autobusovú stanicu . Dievčatá išli so mnou samozrejme . Rozprávali sme sa ďalej a pri našej rýchlej chôdzi sme prišli na stanicu o pol hodinu skôr . Vošli sme dovnútra a sadli sme si na lavičku . Marína mala stále silnejšie alergie , tak som jej dala tabletku a minerálku na zapitie . Slzy sa mi kotúľali po lícach a Marína mi držala ruku . Mali sme posledných 15 minút . Laura navrhla , aby sme sa 5 minút objímali . Vrhli sme sa na Mari , z každej strany a priam sme ju rozpučili . Postavili sme sa na stanicu číslo 46 a Mari s Lau boli stále pri mne . Prišla posledná chvíľka a dali se si rozlúčkové objatie . Mari ma držala pevne a jemne mi hladila vlasy . Nevedela som prijať myšlienku , že sa to končí a plakala som . Mari ma upokojovala tým , že určite budeme ešte spolu  a napíšeme si . Objala som Lauru a nastúpila som do autobusu . Povedali by ste , že jeto koniec . Ale nie . Baby si našli moje okienko a dávali na neho ruky , posielali mi vzdušné pusinky a Mari sa so mnou fotila ešte pod okienkom autobusu . Povedané úprimne , takmer som ju  do toho busu vzala so sebou . Autobus sa pohol  baby išli spolu ešte na večeru . Cítila som sa strašne , chýbali mi . Ale viem , že tu vždy sú a neboli sme spolu posledný krát :) Veľa som z toho nepovedala , ale toľko toho je , že by som mohla vydať román . Jedno však viem , bol to najštastnejší deň v živote .